Viac o našej histórii

Výsledkom prestavby bola aj unikátna neskorobaroková kaplnka s rokokovým oratóriom v západnom krídle západnom krídle kaštieľa na prízemí. Prístupná bola aj priamo z obytných priestorov. Kaplnka bola zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému, ktorý je vyobrazený na hlavnom oltárnom obraze. Nachádzajú sa v nej vzácne predmety a obrazy veľkej historickej hodnoty. K nim patrí aj organ pochádzajúci z 19. storočia a je kultúrnou pamiatkou, zapísanou do pamiatkového fondu Slovenskej republiky. Dodnes je funkčný a využíva sa pri bohoslužbách a svadobných obradoch, ktoré sa v hoteli konajú.

Po smrti Pavla II. Balašu všetko zdedil jeho syn Ján Balaša.

Ten nemal deti, tak všetko zdedil jeho brat František II. Balaša, ktorému grófsky titul udelila Mária Terézia 1772.
Balašovci svoje panstvo vlastnili asi do polovice 19. storočia. V čase rozmáhajúceho sa kapitalizmu v Uhorsku orlovskú časť majetku predali bohatému veľkostatkárovi Jozefovi Lordovi skúsenému obchodníkovi s drevom. Lord na spracovanie dreva z okolitých lesov dal v roku 1878 v Orlovom postaviť pílu na parný pohon, ktorá zamestnávala viac ako dvadsať robotníkov a obyvateľom Orlového priniesla ďalšie možnosti zárobku. V druhej polovici 19. storočia sa majitelia orlovského veľkostatku často menili. Od Jozefa Lorda kaštieľ s okolitými majetkami odkúpila kňažná Šarlota Majlátová (Mayláthová). V roku 1915 Šarlota Majlátová predala orlovský veľkostatok spolu s kaštieľom Jánovi Kubelíkovi , známemu českému skladateľovi a husľovému virtuózovi. Hral na svetovo známych Stradivariho husliach Imperor z roku 1715. V období okupácie pripravil s Českou filharmóniou desať koncertov s 50 dielmi svetovej literatúry, ktoré hral z pamäti. Českú filharmóniu podporoval váhou svojej autority a aj finančne. Na začiatku tak, že ich na vlastné náklady zamestnal ako doprovod na svojom anglickom turné. Jeho posledné verejné vystúpenie bolo rodnom kraji jeho predkov v Neveklove, zomrel v Prahe a miestom jeho posledného odpočinku je Slavín na Vyšehradskom cintoríne v Prahe. Orlovský veľkostatok ešte v prvej tretine 20. storočia odkúpila od Jána Kubelíka, rodina Bavorovských (Baworowski). Boli to poľskí štátni príslušníci, prihlásení k trvalému pobytu v Ľvove, ale v rokoch 1921 – 1928 sa prechodne zdržiavali na veľkostatku v Orlovom.

Po roku 1945 sa kaštieľ dostal do vlastníctva Československých štátnych lesov a od júna 1952 v rámci prídelového pokračovania prešiel do rúk Považských strojární n. p., závod K. Gottwalda, ktoré v liste adresovanom prídelovej komisii uviedli, že jeho priestory plánujú využiť ako internát pre 200 zamestnancov. Interiér kaštieľa so zmenou vlastníka a následnou adaptáciou spojenou s jeho stavebnými úpravami prispôsobenými k využitiu priestorov na stravovanie veľmi utrpel. Sčasti búracie a stavebné práce narušili celistvosť štukovej výzdoby.
Neskôr, po roku 1955, závod uskutočnil svoj plán zriadiť v historických priestoroch internát. Hoci bol v držbe Považských strojární, začal rýchle chátrať, pretože mu nebola venovaná dostatočná starostlivosť a údržba. Od roku 1961 do roku 1975 v budove kaštieľa sídlil Štátny okresný archív. Miestnosti na poschodí kaštieľa slúžili ako sklady, kde bolo uložených cca 1400 archívnych dokumentov. Nevyhovujúce podmienky spôsobili, že archív museli presťahovať.
Ku generálnej rekonštrukcii objektu sa v rámci kategorizácie kultúrnych pamiatok pristúpilo v roku 1975. Podľa pôvodného zámeru časť kaštieľa mala slúžiť Považským strojárňam na reprezentačné účely a v druhej časti sa plánovalo so zriadením historicko-vlastivedného múzea s regionálnou pôsobnosťou a samostatnou špecializovanou technickou expozíciou Považských strojární. Investormi obnovy sa stali n. p. Považské strojárne a ONV Považská Bystrica. Brány kaštieľa v Orlovom sa po generálnej rekonštrukcii objektu slávnostne otvorili v roku 1984. Odvtedy po rok 2004 v ňom sídlilo Vlastivedné múzeum.